Jdi na obsah Jdi na menu
 


Šteniatko od „tiežchovateľa“   

Z anglického originálu (An Unnamed Story) preložila Ing. Lotta Blaškovičová

Nepamätám si veľa o mieste, kde som sa narodil. Bolo to stiesnené a tmavé miesto a ľudia sa s nami nikdy nechodili hrať. Pamätám si mamu a jej mäkkú srsť, ale bola často chorá a veľmi chudá. Mala len veľmi málo mlieka pre mňa a mojich bratov a sestry. Pamätám si, že mnohí z nich umreli a veľmi mi chýbali. Pamätám si na deň, kedy ma zobrali od mamy. Bol som veľmi smutný a vystrašený, moje mliečne zuby sotva vyrástli a naozaj som ešte mal byť pri mame, ale ona bola taká chorá a ľudia stále hovorili, že chcú peniaze a ide im na nervy ten neporiadok, čo ja a moja sestra robíme. Tak nás dali do klietky a vzali na neznáme miesto. Iba nás dvoch. Chúlili sme sa k sebe a boli sme vystrašení; stále nás nikto neprišiel ani len pohladkať. Toľko nových objektov a zvukov a pachov! Sme v obchode, kde je toľko rôznych zvierat! Niektoré pištia, iné mniaukajú, ďalšie pípajú. Moja sestra a ja sme natlačení v malej klietke. Počujem tu aj iné šteniatka. Vidím ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú, páčia sa mi „malí ľudia“, deti, vyzerajú tak milo a smiešne, ako keby sa chceli so mnou hrať. Celý deň ostávame v malej klietke; niekedy protivní ľudia buchnú do skla a vyľakajú nás. Často nás vyberú von, aby nás ukázali ľuďom. Niektorí sú jemní, iní nám spôsobujú bolesť; vždy počujeme „ach, aké sú rozkošné, chcel by som jedno!“ ale nikdy si nás nikto nevezme. Moja sestra umrela minulú noc, keď bolo v obchode tma. Položil som si hlavu na jej jemnú kožušinku a cítil som, ako život uniká z jej malého chudého tela. Počul som ich hovoriť, že bola chorá a že by ma mali predať za zníženú cenu, aby som čo najskôr opustil obchod. Myslím, že moje tenké zavytie bolo jediným prejavom smútku nad mojou sestrou, lebo jej telo ráno zobrali von z klietky a zakopali. Dnes prišla jedna rodina a kúpila si ma! Och, šťastný deň! Je to milá rodina. Naozaj, naozaj ma chcú! Kúpili mi misku a krmivo a malé dievčatko ma drží nežne v náručí. Mám ju tak rád! Mamka a tatko vravia, že som milé a dobré šteňa! Dostal som meno Angel, čiže Anjelik. Rád olizujem mojich nových ľudí. Rodina sa o mňa vzorne stará, majú ma radi a sú nežní a milí. Jemne ma učia, čo je správne a čo nie, dávajú mi dobré jedlo a veľa lásky. Snažím sa iba zavďačiť týmto úžasným ľuďom. Mám veľmi rád malé dievčatko a rád sa s ním hrám a naháňam. Dnes som bol u veterinára. Bolo to zvláštne miesto a ja som sa bál. Dostal som nejaké injekcie, ale moja najlepšia kamarátka, malé dievčatko, ma jemne držala a povedala, že to bude v poriadku. Tak som sa upokojil. Veterinár musel povedať niečo smutné mojej milovanej rodine, lebo vyzerali strašne nešťastní. Začul som niečo ako „silná displazia kĺbov“ a niečo o mojom srdci... Počul som veterinára zašomrať niečo o „tiežchovateľoch“ a že moji rodičia určite neboli testovaní. Neviem, čo to všetko znamená, ale bolí ma vidieť moju rodinu takú smutnú. Ale stále ma ľúbia a ja ich mám stále veľmi rád. Už mám 6 mesiacov. Vo veku, keď sú iné šteniatka silné a bláznivé, mňa hrozne bolí čo len sa pohnúť. Bolesť nikdy neprestáva. Bolí ma behať a hrať sa s mojím milovaným dievčatkom, a ťažko sa mi dýcha. Snažím sa zo všetkých síl byť silným šteniatkom, akým by som mal byť, ale je to také ťažké! Láme mi srdce, keď vidím dievčatko také smutné a keď počujem mamku a tatka hovoriť, že „asi už nastal ten čas“. Niekoľkokrát som bol na tom mieste u veterinára a správy nikdy neboli dobré. Vždy hovoria o „dedičných problémoch“. Ja predsa chcem len cítiť teplé slnečné lúče a behať, hrať sa a túliť sa k mojej rodine. Minulá noc bola najhoršia. Bolesť bola mojou stálou spoločníčkou. Teraz ma už bolí sa aj postaviť a napiť sa. Chcem sa postaviť, ale môžem len skučať od bolesti. Zobrali ma naposledy do auta. Všetci sú takí smutní a ja neviem prečo. Bol som zlý? Snažil som sa byť dobrý a mať všetkých rád; čo som spravil zle? Och, len keby tá bolesť pominula! Keby som len mohol osušiť slzy môjho dievčatka! Vystrčím jazyk, aby som jej olizol ruku, ale môžem len zaskučať od bolesti. Stôl u veterinára je taký studený. Tak veľmi sa bojím. Všetci ľudia ma objímajú a hladkajú. Plačú do môjho kožúška. Cítim ich lásku a smútok. Podarilo sa mi jemne obliznúť ich ruky. Ani veterinár nevyzerá dnes tak prísne. Je jemný a cítim akúsi úľavu. Dievčatko ma nežne drží a ja jej ďakujem za všetku lásku, čo mi dala. Cítim jemné pichnutie v prednej labke. Bolesť začína ustupovať. Cítim ako na mňa prichádza pokoj. Teraz jej môžem nežne olízať ruku. Začínam vidieť sny, vidím prichádzať moju mamu a mojich bratov a sestry na vzdialenom zelenom mieste. Vravia, že tam nie je bolesť, iba pokoj a šťastie. Dávam mojej rodine zbohom jediným spôsobom, ako viem - slabým zavrtením chvosta a pritúlením sa. Dúfal som, že s nimi strávim veľa, veľa mesiacov, ale nebolo mi to súdené. „Viete“, povedal veterinár, „šteniatka v pet-shopoch nepochádzajú od etických chovateľov“. Bolesť teraz ustáva a ja viem, že prejde veľa rokov, kým uvidím moju milovanú rodinu zasa. Keby sa to len bolo všetko udialo inak!

Tento príbeh sa môže kopírovať a publikovať v nádeji, že to zastaví neetických chovateľov a tých, čo chovajú len pre peniaze a nie zo snahy čo najviac pomôcť plemenu. Copyright 1999, J. Ellis 

ŽIJÚ   MEDZI   NAMI - NAŠI   ŠTVORNOHÍ PRIATELIA.

Prešli tisícky rokov od chvíle, keď vychudnutého a špinavého   prvého psa, ktorý sprevádzal našich predkov pri love, posadil súčasný človek doprostred čipkovaných vankúšikov.

A pes to prijal. Stal sa pre mnohých z nás takmer nepostrádateľným priateľom, pomocníkom a spoločníkom. Osamelí starí ľudia, na ktorých nemá rodina v civilizačnom zhone dostatok času, si nevedia život bez svojho miláčika predstaviť. Chodia s ním na prechádzky a v parkoch na lavičkách popri svojich zdravotných problémoch, preberajú zvyky a svojich psov. No nielen oni, ale i najmladšia generácia si nahrádza nedostatok rodičovskej prítomnosti štvornohým kamarátom. No starý človek ochorie, musí ísť do nemocnice alebo nebodaj zomrie a zostáva po ňom smutný a opustený psík. Nezaujímavý pre dedičov. Dieťa odrastie, má iné záľuby, iných kamarátov a i v tomto prípade tu zostáva osamelý a opustený pes. Čo s ním? Darovať ho, eutanázovať alebo útulok?

Rozhodnutie nebýva vždy jednoduché, najmä pre citlivé povahy. Niekedy i pri najlepších úmysloch všetky plány zlyhajú a psík sa ocitá v útulku. Vytrhnutý zo svojho známeho prostredia, odlúčený od milovaného majiteľa a so smútkom v duši si musí začať zvykať na nové, preňho stresujúce prostredie v útulku. Je daný do koterca k cudzím psom, rovnako zúfalým ako on sám.

ALÍK.

  poobzerá, nikde nikoho. Otvorí dvere, z auta vybehne psík, natešený, že ho pán zobral so sebou na prechádzku. 

Rôzne pachy po iných psoch, "no to si teda musím označkovať. Perfektné, ešte pár stromov a moja stopa bude dokonalá" Zrazu spozornie. Auto odchádza. Rozbehne sa za ním, ale nemá šancu dobehnúť ho. Beží pokiaľ vládze, potom zostane stáť a udýchaný hľadí do diaľky, kde zmizli zadné svetlá auta. Je zmätený a vôbec nechápe, čo sa stalo. Po hodnej chvíli sa vyberie späť na miesto, kde ho pán vypustil z auta. Cestou sa stále obracia v nádeji, že jeho pán sa vráti späť. Noc je tichá a aj posledné svetlá v oknách zhasínajú. Psík si sadne do trávy v miestach, ktoré si pred necelou polhodinou označkoval. Po čase si ľahne, ale oči z cesty nespúšťa. Tak ho našlo mrazivé ráno.

Ulice sa pomaly zapĺňajú ľuďmi náhliacimi sa do práce. Nikto nemá čas všímať si uzimeného, malého psíka, ktorý podchvíľou podriemkáva.

Okolo obeda sa psík vzdal nádeje, že pán sa vráti a nerozhodne sa pohol smerom k domovu. Jeho chôdza už nebola živá a veselá ako včera. Šiel, hlavu zvesenú, bez šance na úspech.

Po troch dňoch , keď sa už vzdal všetkých nádejí, že nájde svoju rodinu, ležal pod schodmi do domu. Hladný, unavený a uzimený. Keď sa pri ňom pristavili deti, ani ich poriadne nevnímal. O pol hodinu neskôr pri ňom zastavilo auto a človek, ktorý z neho vystúpil, musel vziať psíka na ruky, lebo ten už nevládal. Z auta ho vyniesli niekam do tepla a ponúkli mu jesť a piť, ale nemal záujem. Nechcel žiť. Pud sebazáchovy a rozvoniavajúca strava spravili však svoje a pustil sa do jedla. O chvíľu sa začal cítiť lepšie a až teraz sa poobzeral okolo seba. Na vedľajšom matraci zbadal bielu sučku, ktorá ho sledovala s bolestivým výrazom v očiach. "Kto si? Čo sa ti stalo? Kde to sme?" - zasypal ju otázkami. 

Dozvedel sa len málo. Zrazilo ju auto a nevie kde sú, ale dúfa, že si pre ňu príde jej majiteľka, ktorej sa odbehla. O chvíľu pre ňu prišiel akýsi človek a odniesol ju preč.

Do miestnosti chodili za ním ľudia, prihovárali sa mu a cítil sa lepšie, lebo konečne tu bol zasa niekto, komu na ňom zrejme záležalo. Nové prostredie a zvedavosť mu dali na chvíľu zabudnúť na stratenú rodinu. Večer priniesli naspäť jeho zranenú novú kamarátku. Nohu mala celú obviazanú, ale bolestivý výraz z očí jej už zmizol. Majiteľka pre ňu neprišla, tak ako nikto nehľadal ani jeho. O tri dni, keď sa trochu zotavil dali ho do koterca k ostatným psom.

Bol to šok. V koterci boli dvaja psi jeho veľkosti a jeden doberman. Schúlil sa od strachu pred ním. Vždy sa bál veľkých psov, ale vyzeralo to tak, že psychicky zlomený doberman ho nepovažuje za svoju hračku ani za korisť. Ležal v rohu koterca a neprítomne pozeral. Začal sa nesmelo zoznamovať a vypytovať kde sú. Dozvedel sa , že v útulku, aj o tom ako to tu beží. Že trvá niekedy aj týždne kým si ich niekto vyberie a sú ich vo vedľajších kotercoch desiatky, ktorí sa chcú dostať do novej rodiny. 

Po troch týždňoch už bol domáci. Ovládal kedy sa čo deje, kedy musí z koterca von, keď ho čistia, kedy sa podáva strava a poznal aj presný čas vychádzok. Obľúbilo si ho jedno dievčatko a často preňho chodilo na vychádzky. Ale dni keď bol vonku dážď boli najhoršie. Nešiel von ani on, ani kamaráti. Nikto pre nich neprišiel. Poznal ľudí, ktorí sa oňho starali, mal ich rád, ale nebola to rodina. Musel sa o nich deliť s mnohými ďalšími psami. 

Popred koterec často chodili celkom cudzí ľudia. Vyberali si psíka, ktorého si chceli zobrať domov, ako časom zistil.

Celý útulok bol vtedy na nohách, všetci kričali : "zober si ma!...,prosím, mňa, mňa..., budem poslúchať..."  

Spočiatku kričal a prosil aj on, ale nikto sa nikdy pri ňom nezastavil, nezadíval. Vídal tie šťastné pohľady svojich kamarátov, keď odchádzali domov. Závidel im. Až tu spoznal, čo je to niekomu závidieť. Ale nemohol si pomôcť. Aj on chcel mať opäť rodinu, domov. Ale chýbalo mu jedno očko a preto si ho nikto nevybral.

Psík, ktorého volali Alík alebo Očko, prežil v útulku   na Poliankach jeden rok. Keď ho vyhodili na ulicu mal iba osem mesiacov a hendikep, ktorý vadil ľuďom, jemu nie. Zrejme sa zmieril s osudom a zamestnancov začal brať ako svoju rodinu a útulok sa preňho stal domovom. Tešil sa zo života a čakával svoje dievčatko, ktoré síce chodilo do školy, ale na Alíka si vždy našlo čas. 

Až raz dievčatko priviedlo svojich rodičov. Alík spočiatku nevedel, že tento deň bude preňho výnimočný. Až vo chvíli, keď sa s ním začali   zamestnanci lúčiť, pochopil, že jeho dávno zabudnutý sen sa napĺňa. 

Opúšťal útulok so slzičkou v jedinom očku.

Večer, keď zaspával v novom domove, myslel na svojich kamarátov a prial im z celého srdca také šťastie aké postretlo jeho. 

SPAJKY.

Nie každý sa narodí pod šťastnou hviezdou.   Spajkyho osud sa dá zmapovať len od istého času, čo všetko sa však skrýva za jeho smutným pohľadom, možno len hádať. 

Celkom na začiatku to bolo maličké chlpaté klbko, z ktorého sa tešilo malé dievčatko. Klbko podrástlo, mláčky, ktoré po ňom zostávali sa začali zväčšovať, dievčatko strácalo záujem a rodičia trpezlivosť.

Tak sa zrejme ocitol Spajky prvý raz na ulici. Ťažko si predstaviť pocity malého psíka a jeho beznádej, keď sa snažil nájsť svoju stratenú rodinu. Možno vtedy ho našla staršia opustená žena, bezdomovkyňa.

Vycítila u psíka rovnaký pocit osamelosti aký sama zakúšala ? Alebo sa on rozbehol za ňou a sprevádzal ju až k jej maringotke, bokom od Petržalského sídliska ? Dnes to vie už len Spajky a on nám to povedať nemôže. Vieme však, že tým dňom sa zmenili životy oboch. Obaja našli niekoho komu neboli ľahostajní. Ona sa mala ku komu vracať a on našiel domov a lásku. Nebolo by ich napadlo, že sa to raz skončí. Nemysleli na budúcnosť, žili prítomnosťou a vieme, že im bolo spolu dobre.

Až do júna minulého roka, keď ju odviezla sanitka. Čakával ju pri maringotke deň čo deň, žil   z toho čo mu dobrí ľudia podhodili. O mesiac, namiesto šťastného návratu ženy, ku ktorej ho viazalo silné citové puto, nejakí vandali podpálili maringotku. Jeho jediný domov, jediné známe miesto, zhorel do tla. 

Ešte dva týždne sa nešťastný psík potuloval v okolí, kým niekto zavolal odchytovú službu útulku Slobody zvierat. Po zistení jeho príbehu od obyvateľov okolitých panelákov, sa dispečerka snažila zistiť v ktorej nemocnici leží jeho stará pani. Bohužiaľ nepodarilo sa, nik z nemocničného personálu si na   pani, ktorej meno bolo dispečerke neznáme, nespomínal. Spajky sa stal ďalším útulkovým obyvateľom.   Už nikdy neuvidí ženu, ktorá sa ho ujala z ulice. Prešli týždne, aj    mesiace a jeho oči boli stále plné smútku a bolesti. Bolo v nich toľko rezignácie, akoby už nečakal od života nič dobré. Ako stovky psíkov pred ním i Spajkyho si v jeden deň vybrala nová rodina a zlomené psie srdiečko sa opäť hojí. 

TIBETA.

Prišlo to na ňu tak, ako na každú sučku - dvakrát do roka. Háranie. Poznajú to všetci majitelia sučiek. V tých dňoch ich maznáčikovia strácajú súdnosť a zdravý rozum. Aj agresívny bitkár zostane zamilovane gúliť očami, keď jeho neomylný čumáčik zavetrí háravú sučku. Hoci ju ešte pred týždňom išiel pri stretnutí na vychádzke roztrhať, ak by mu to vodítko umožnilo, dnes by jej zniesol modré z neba. Sučky vo " svojich dňoch " si to veľmi dobre uvedomujú a patrične to aj využívajú. Sú neodolateľné, ale i neprístupné. Prvý týždeň. Len sa nesú, obzerajú a odmietajú nápadníkov. Popritom však nezabúdajú značkovať všetky možné miesta, aby prípadný budúci otecko vedel kde ich nájsť, až bude ich organizmus   plne pripravený. Takto si v jeden slnečný septembrový deň kráčala   uličkami Bratislavy i Tibeta a mútila zmysly štvornohým Rómeom. 

Ktovie koľko kilometrov prešla v túžbe naplniť svoje fyziologické potreby. Isté je, že cestu domov už nenašla a majiteľ sa nijako zvlášť nenamáhal hľadať ju. Lebo stačilo zavolať číslo 02 / 16 187

a jej osud by bol býval značne odlišný od života v útulku. 

Bruško sučky sa začalo nenápadne zväčšovať a raz ráno priviedla na svet dve malinké šteniatka.

Tak sa z Tibety stala   starostlivá psia mamina. Nie všetky šteniatka v útulku majú také šťastie ako tie jej. Vyhodené na ulicu alebo do kontajnerov, nasilu odtrhnuté od maminho teplého kožúška, bývajú vystavené chladnej krutej realite života v útulku. Niektoré plačú, iné len smutne polihujú v koterci. Tešia sa každému pohladeniu, každej prítomnosti zamestnancov. Tie najkrajšie sa rýchlo dočkajú nového domova, tie menej pekné musia trpieť pre nezodpovednosť človeka. 

Tibeta si vychutnala materské slasti i strasti a po odchovaní šteniatok bola vysterilizovaná. Podľa niektorých hlasov možno veľký zásah do organizmu, ale v záujme ešte nenarodených a na ulicu vyhodených ďalších šteniatok, je to najlepšie rozhodnutie. Sučka tým netrpí, nechýba jej to, čo nemá. Nie je schopná si rozumom uvedomiť, že o niečo prišla. Už teraz veľmi milá a prítulná Tibeta, je po sterilizácii hravá, s väčším zmyslom pre stráženie. Čas bežal a Tibeta sa tiež dočkala novej rodiny. O rok ju jej majitelia prihlásili do súťaže "Ružinovský oriešok". Tibeta získala cenu o najzvláštnejšie vyzerajúceho psa.

Aj takýmto spôsobom sa zamestnanci útulku dozvedajú o osude adoptovaných psíkov a mačiek. 

Z útulku Slobody zvierat v Bratislave sa za 12 rokov jeho prevádzky podarilo umiestniť stovky psíkov a 

Bratislava, v noci anonymná. Stačí prejsť pár kilometrov autom a zastaviť na inom sídlisku: ČLOVEK v aute sa 

Ako si mohol 

Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriek mnohým rozkúsaným topánkam a niekoľkým "zavraždeným" vankúšom som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu.
Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariére a viac času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov a tešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval.
Ona, teraz tvoja žena, nie je "psíčkar" - ale aj tak som ju privítala v našom dome, snažila som jej prejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju.
Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila väčšinu času vyvretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stala som sa "zajatcom lásky". Ako vyrastali, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - a keby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ich postelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na prístupovej ceste. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš psa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. V posledných rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému.
Už nie som "tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky na mňa. Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jediná rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým sme neprišli k zvieraciemu útulku. Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal: "Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali ti bolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s "papiermi". Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z mojho obojku, keď kričal "Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja som mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojok a vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín... a teraz mám jeden aj ja.
Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkom vedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový domov. Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami. Najprv som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som.
Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala som za ňou pozdĺž uličky do oddelenej miestnosti. Veľmi tichá miestnosť.
Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to už mám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahla prednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako, ako som teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako si mohol?" Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala: "Je mi to tak ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť.

Koniec.


Poznámka autora: Ak vám článok "Ako si mohol" vohnal slzy do očí tak ako mne, keď som ho písal, je to preto, lebo je to príbeh zložený z osudov miliónov zvierat, ktoré umierajú každý rok v amerických útulkoch. Vítaná je snaha všetkých, čo by chceli článok ďalej šíriť pre nekomerčné účely, pokiaľ pripisujú poznámku s autorským právom. Prosím, použite ho na vzdelanie ľudí na svojich stránkach, časopisoch, na informačných tabuliach útulkov a vetrinárnych ošetrovní. Privítam zaslanie kópií časopisov, ktoré vytlačia "Ako si mohol?" na hore uvedenú adresu. Dajte verejnosti vedieť, že rozhodnutie pridať do rodiny zviera je dôležité rozhodnutie do života, že zvieratá si zaslúžia našu lásku a citlivú starostlivosť, ža nájdenie vhodného náhradného domova je vašou zodpovednosťou, že spolky na ochranu zvierat vám môžu dať dobrú radu a že každý život je cenný. Prosím, pridajte svoje úsilie k zastaveniu zabíjania, a podporte kampaň za sterilizáciu v prevencii množenia nechcených zvierat.
Ďakujem, Jim Willis


Copyright 2001 J. Willis (preklad Ing. Lotta Blaškovičová)

Nie každý pes má to šťastie, že sa dočká novej rodiny. Niektorí psi, daní do útulku po smrti majiteľa, odmietajú komunikovať s ošetrovateľmi, odmietajú jesť a po čase dobrovoľne odchádzajú z tohto sveta 

Prvý pes

Odohralo sa pred 8 až 10 tisíc rokmi. 

Nad lúku sa pomaly znáša súmrak, stromy susediaceho lesa sa ponárajú do tmy. Len vedľa jaskyne na úbočí do neba sa trepotajú ohnivé jazyky vatry a do diaľky sa vinie vôňa pečeného mäsa. Okolo ohňa sedí skupinka dlhovlasých , polonahých bytostí, niektoré z nich chodia od ohňa do jaskyne, iné , menšie poskakujú   neďaleko na lúke. Jedna bytosť sa postaví, v ruke ohlodané kosti zo zvieraťa, ktoré bolo opekané nad ohňom. Podíde k okraju lesa a hodí kosti čo najďalej od seba. Robí to takto už veľmi dlho. Ustúpi späť a zvedavo očí do tmy.   Zrazu zbadá to, na čo čakala. Z hĺbky lesa sa opatrne prikrádajú tmavé nízke postavy. Uchmatnú pohodené kosti a bleskovo sa rozbehnú späť do čierno-čiernej tmy. Bytosť vycerí veľké biele zuby a s potešením sa vracia naspäť k ohňu. Sadá si naspäť na svoje miesto, ale v hlave sa jej už začína rodiť nejaký plán.

Na druhý deň sa situácia s ohňom opäť opakuje. Tentokrát ale zoberie bytosť okrem kostí aj kus voňavého mäsa. Podíde k okraju lesa, položí kus mäsa a ustúpi. Ale nie ďaleko, ustúpi len asi o dva metre, čupne si a čaká. Nízka postava z lesa sa plíži za vôňou. Na okraji lesa sa zháči a meravo hľadí do očí učupenej bytosti. Tá sa ani nepohne, len spokojne zamľaská.   Opatrná postava vlka sa rozhoduje. Tu kúsok od neho lákavo voní potrava, neďaleko je učupený človek. Vlk zvažuje, inštinktívne si preberá minulé skúsenosti s týmto človekom. Je to preňho zásobáreň lahôdok, pozná aj jeho svorkový krik, lebo neraz ho cez deň z povzdiali sledoval. Prekonáva plachosť, vrhne sa dopredu, uchytí kus mäsa a zmizne v lese.

Človek spokojne zamľaská, zasmeje sa a položí na to isté miesto kosti. Opäť ustúpi, ale už len o meter a učupí sa. Po chvílke sa vlk vracia.   Zrakom zhodnotí situáciu, zaregistruje   menšiu vzdialenosť, ale pod dojmom skúseností hodnotí učupenú bytosť ako nie nebezpečnú.

Pomaly sa približuje ku kosti, oči nespúšťa z človeka. Ten sa ani nepohne. Vlk berie kosť do zubov, pomaly začne cúvať a na okraji lesa sa obráti a pomalým krokom odkráča, bez toho aby sa obzeral. 

Po pár mesiacoch   sa už vlk kŕmil neďaleko sediacich bytostí a tie mu hádzali nielen kosti, ale aj ťažko žuteľné časti mäsa a vnútornosti. Raz sa vlk   na pár dní vytratil a potom sa vrátil štíhlejší a vyhladovaný. Po štyroch týždňoch neprišiel z lesa sám. Za ním ťarbavo cupkali dve maličké vľčatká.

Vĺčatká potom rástli spolu s deťmi týchto polonahých ľudí, spolu sa hrali a naháňali. Ako rástli, sprevádzali človeka na love, časom sa naučili nadháňať mu zver. Človek veľmi rýchlo pochopil aké výhody mu toto priateľstvo prináša.   Vážil si týchto štvornohých zdomácnených priateľov a oceňoval aj ich vernosť . Vĺčatá, keď vyrástli, boli mu aj ochrancami pred inou divou zverou a neváhali sa pustiť aj do nerovného boja za svoju novú ľudskú svorku.

Stará vlčica, ktorá sa prvá odvážila do spoločnosti človeka, kým opustila tento svet, priviedla medzi ľudí ešte pár maličkých vĺčat.   A hoci až do svojej smrti žila neďaleko človeka, nikdy sa nedala pohladiť. Zostala v nej navždy plachosť divého zvieraťa.

V jeden deň sa odobrala na slabých starých nohách do lesa. Človek, ktorý ju začal kŕmievať   ju zdiaľky nasledoval.    Našiel ju pod hustým kríkom chvíľu na to, ako naposledy vydýchla.

Prvý raz pohladil jej ešte teplý kožuštek a vyronil slzu. V snahe prejaviť jej vďaku , vyhĺbil pod kríkom jamu a uložil do nej tú, ktorá nám dala prvých predchodcov psov.

Stránka zo smutným ,ale aj dobrým koncom   http://www.uvp.sk/pzz/pzz.htm